Možno si poviete, že by som vlastne mala byť rada, že história je, tak povediac, znovu v kurze. Pravda je však taká, že historici 30. a 40. rokov 20. storočia sú skôr dosť vystrašení.
Nie preto, že by sme vo všetkom videli Hitlera, fašizmus alebo kolaborantov. Nemyslím si ani, že väčšina z nás verí, že sa história opakuje doslova. Ale vieme, ako vyzerajú mechanizmy, ktorými sa spoločnosti dokážu rozkladať. Vieme, kam vedie nenávisť, znevažovanie menšín, cynické kultúrne vojny či systematické znevažovanie demokratických pravidiel. A vieme aj to, že tieto procesy nikdy neprichádzajú naraz, ale pomaly, postupne, často zabalené do jazyka pragmatizmu, poriadku či zdravého rozumu.
Celé roky skúmame, ako sa spoločnosti menili zvnútra. Ako veľké dejiny netvorili len vodcovia, ale aj strední aktéri, ktorým som sa venovala ja: učitelia, novinári, lekári, úradníci, ľudia so spoločenskou autoritou. Ľudia, ktorí dokázali udalosti urýchliť, normalizovať alebo naopak tlmiť. Záleží totiž na tom, kto stojí na čele štátu. Ale rovnako záleží aj na tom, kto sedí v redakcii, v škole, v ordinácii či za mikrofónom.
Možno by sme mali mať pocit satisfakcie, že sa konečne ukazuje, prečo humanitné a spoločenské vedy nie sú luxusom. Lenže väčšina rozhovorov medzi historikmi je teda dosť depresívna. Po všetkých tých rokoch výskumu, po všetkom, čo vieme, sa nedá ubrániť pocitu, že sme niekde urobili chybu. Možno aj v tom, ako históriu učíme a rozprávame.
História nám nedáva recept na súčasnosť. Súčasné problémy si vyžadujú nové riešenia, o tom som presvedčená. Ale história nám ukazuje kam toto povedie. Ukazuje, ako sa veci postupne dostávajú do bodu, keď už pôsobia nezastaviteľne. A predovšetkým ukazuje, aký nebezpečný vie byť oportunizmus. To neustále odkladanie hodnôt bokom v mene pragmatizmu. To posmievanie sa ľuďom, ktorí ešte berú slová ako slušnosť, demokracia alebo solidarita vážne.
Make history great again. But not like this.
Diskusie o tom, ktoré profesie AI vezme, pravidelne stavajú historikov medzi prvých. Ale to svedčí o nepochopení našej práce než o reálnom ohrození. Ukazuje to, ako málo ľudí tuší, čo vlastne humanitné a sociálne vedy sú a ako sa v nich pracuje.
Áno, historici píšu. A áno, text by mal byť čitateľný a jazykovo kultivovaný. Jazyk je dôležitý. Aj preto si niekedy nechám text kriticky skontrolovať AI. Lenže tu sa často zamieňa písanie so samotnou prácou historika. Písanie je až posledná fáza.
Skutočná práca je všetko, čo jej predchádza. Aby som mohla napísať knihu, musím mať v rukách tisíce dokumentov. Musím pochopiť ich genealógiu: kto ich vytvoril, prečo vznikli, podľa akých pravidiel. Čítam poznámky na okrajoch, ktoré sú textom samy osebe. Pozerám sa na prečiarknutú vetu a ruku, ktorá dopísala slová medzi riadkami. Snažím sa rozpliesť logiku archívov, ich poriadok aj širší kontext doby.
Písanie znamená rozhovory. Počúvanie svedectiev. Cesty na miesta, kde sa veci odohrali. Staré mapy, aby som pochopila, ako vyzerali ulice a priestor. Fragmenty, ktoré samy o sebe nedávajú zmysel, sa postupne skladajú do obrazu. Skúsenosť tu nie je doplnkom. Je základom.
Dokumenty musím mať v rukách. Doslova ich ohmatať. AI nám v tom môže pomôcť: s prekladom, triedením veľkého množstva materiálu, s kódovaním dát či kontrolou logiky argumentu. Ale predstava, že historik je niekto, kto len sedí a píše, je mylná.
Keď je totiž všetko toto urobené, až potom si môžem sadnúť a začať písať. A vtedy sa vlastne ukáže, či som svoju prácu naozaj urobila. A či som ju urobila dobre.
Jeden z najsilnejších listov, na aké som počas svojho výskumu narazil. Anonymný Slovák–kresťan píše ministrovi Machovi. Svedectvo, že ani v čase hyen sa nevyparila ľudskosť.
PILNE❗️Kijów marznie w -17°C 🆘 70% mieszkańców miasta pozostaje odciętych od dostaw prądu i ogrzewania 😭🆘
POMÓŻ Kijowowi przetrwać tę zimę💔 Dołącz do tysięcy osób, które już pomogły – każda wpłata ratuje życie 🇵🇱❤️🇺🇦 https://t.co/CShZNS4UwR
#StandWithUkraine
Spomeňme si dnes na vedca, diplomata a kozmopolitného človeka Milana Rastislava Štefánika, ktorý o boľševizme povedal:
„Boľševizmus je negáciou demokratizmu… je prejavom chorobným, apokalyptickým chaosom, v ktorom sa prejavujú hrubé, najnižšie pudy.“
Ťažko si predstaviť, že by Štefánik mlčal k režimu, ktorý sa dnes na Slovensku opiera o nenávisť, konšpirácie, vulgárnosť a systematické útoky na demokratické inštitúcie. Krajinu, ktorú pomáhal zakladať, si predstavoval ako slobodnú a právnu republiku, postavenú na dôstojnosti človeka a spolupráci medzi národmi – nie ako štát ovládaný autoritárstvom, ktoré dnes zosobňuje Robert Fico.